Pozri: Krátky úvod

ÚVOD

Vitajte v Domitilliných katakombách.

Autobusy ATAC 714, 716, 160, 670, 30[130] – Mapa malá | veľká
Návštevné hodiny: 9:00 – 12:00; 14:00 – 17:00 – Zatvorené v utorky
Vstupné: normálny lístok € 8 – zľavnený € 5. Vstupné zahŕňa návštevu so sprievodcom.
Zľava platí pre školské skupiny so sprievodným listom riaditeľa daného inštitútu, pre katechetické skupiny a skupiny tých, čo sa pripravujú na prijatie sviatostí, ako aj pre deti do 15 rokov, vojakov v uniforme alebo s vojenským preukazom. Na slávenie sv. omše v katakombách je potrebné dohodnúť sa vopred priamo s direktorom príslušných katakomb.


obr01
Chystáte sa navštíviť najlepšie zachovanú časť jedných z dvoch rozlohou najväčších katakomb v Ríme:


obr02
Katakomby sv. Domitilly, ako ich poznáme, tvorí viac než 17 kilometrov podzemných chodieb, niektoré z nich sú však neprístupné. Tvoria ich dve podlažia – jedno nad druhým; na dvoch miestach nachádzame dokonca aj tretie podlažie.

Katakomby Večného mesta ponúkajú jeden z najucelenejších a najvýrečnejších obrazov o kresťanskej komunite v imperiálnom Ríme, a tiež o katolicizme v tomto meste medzi 2. až 9. storočím. Do 2. storočia v podstate prvotní kresťania nemali vlastné pohrebiská, ale boli pochovávaní spolu s pohanmi na rovnaké pohrebné miesta, vyhradené mimo mesta pozdĺž hlavných ciest. Apoštol Peter bol pochovaný na Vatikánskom vŕšku a sv. Pavol zas veľa cesty vedúcej do Ostie.


obr03
Počnúc od konca 2. storočia bolo čoraz ťažšie získať pohrebné miesto, a tak sa kopali malé podzemné hrobky. Tieto sa neraz prepájali krátkymi podzemnými tunelmi a nazývali sa hypogeum, t.j. podzemné pohrebisko. Bola to prax veľmi rozšírená medzi kresťanmi, nakoľko im umožňovala vytvoriť niekoľko hrobov v uzavretom priestore a za nízku cenu. Znamenalo to tiež, že mohli umiestniť aj chudobnejších členov komunity či už do privátnych hypogeí, alebo na cintoríny, ktoré mala v správe Cirkev, lebo jej ich darovali významní občania.


obr04
To je prípad katakomb, ktoré práve navštevujete: z nápisov vieme, že pozemok pôvodne patril Flávii Domitille. Jeden z nápisov, čo nesie jej meno, možno zhliadnuť na pravej stene baziliky pri vstupnom schodisku dole medzi dvoma sarkofágmi. Patrila medzi urodzené ženy – imperátor Vespazián bol jej starým otcom a Domicián strýkom. Jej manžel, Flavio Klement, bol konzulom spolu s Domiciánom v roku 95 – ale v tom istom roku ho imperátor odsúdil na smrť a Domitilla bola poslaná do vyhnanstva na ostrov Ventotene.

Boli obvinení zo zločinu „ateizmu“ – čo zrejme značí, že obaja boli kresťanmi. Ich neter, ktorá sa tiež volala Flávia Domitilla, bola vo vyhnanstve na ostrove Ponza z rovnakého dôvodu, a okolo 4. storočia sa jej väzenie stalo známym pútnickým miestom.

Privátne hroby sa množili v tejto oblasti počas prvej polovice 3. storočia a boli pospájané hustou sieťou podzemných galérií. Komplex Domitilliných katakomb začal siedmimi hypogeami, ktoré boli vyhĺbené na dvoch rozličných podlažiach a spojené dovedna v priebehu prvej polovice 4. storočia. Galérie a hroby sa kopali potom ďalej až do konca 5. storočia spolu s novými schodiskami, ktoré do nich viedli z povrchu zeme.

Hlavným dôvodom budovania všetkých veľkých katakomb, vrátane týchto Domitilliných, bola túžba byť pochovaným v blízkosti hrobov mučeníkov.

Tí boli obeťami prenasledovaní za imperátorov Décia a Valeriána v rokoch 250 a 257, a tiež za Diokleciána v roku 303. Pôvodne boli pochovaní veľmi jednoducho, ich hroby sa však stávali miestami úcty po tom, ako v roku 313 nastal tzv. „pokoj Cirkvi“, a kresťanstvu sa dostalo úradného uznania zo strany imperátora Konštantína. V tom období chcel byť každý pochovaný na rovnakom cintoríne ako mučeníci, alebo aspoň tak blízko k nim, ako to bolo možné – na miestach, známych po latinsky ako „retrosanctos“ alebo „apud sanctos“. Neskôr, v období pápeža Damaza (366-384), boli postavené svätyne na liturgické slávenia nad týmito uctievanými hrobmi, ktoré sa stali obľúbenými miestami pútí.

Veľmi rozšírený je názor, že kresťania sa v katakombách ukrývali počas prenasledovaní: nič také však nie je pravdou. Katakomby boli jednoducho podzemnými pohrebiskami, kde bolo tak málo miesta a vzduchu, že tam dole nik nemohol vydržať dlhší čas. Okrem toho rímske autority veľmi dobre vedeli o existencii katakomb, a ako pohrebné miesta všetkých náboženstiev ich považovali za posvätné a chránené územia. Podzemné galérie boli používané jedine na pohrebné účely a navštevovali ich výlučne rodinní príslušníci zosnulých.

Katakomby boli objavené v roku 1593 prvým moderným bádateľom kresťanských pohrebísk, Antoniom Bosiom. Takmer sa stratil v labyrinte galérií a opísal, aký strach prežíval z toho, že tam zomrie a znesvätí tak posvätné miesto svojimi „nehodnými“ telesnými pozostatkami. V tom čase Bosio veril tomu, že sa nachádzal v časti rozsiahlych katakomb sv. Kalixta. Len v 19. storočí G.B. de Rossi, zakladateľ kresťanskej archeológie, pochopil, že to boli skutočne katakomby sv. Domitilly a svätyňa mučeníkov Nerea a Achillea. Následné vykopávky vyniesli na svetlo mnohé nové galérie.

BAZILIKA MUČENÍKOV NEREA A ACHILLEA

Vaša návšteva začína v bazilike, ktorá bola postavená koncom 4. storočia nad hrobami dvoch mučeníkov, Nerea a Achillea. Spomína ich pápež Damaz (366-384) v dlhom a zručne vytesanom nápise, ktorý možno zhliadnuť na pravej stene dole pri vstupnom schodisku.

Damaz zaznamenáva, že títo dvaja mučeníci boli vojakmi osobnej stráže imperátora a boli zabití pretože vyznali svoju vieru v Krista. Zrejme sa stali obeťami vojenských prenasledovaní, ktoré proti kresťanom viedol imperátor Dioklecián v roku 303. Možno to bol samotný pápež Damaz, čo dal postaviť baziliku: v každom prípade určite prejavoval úctu hlavným rímskym mučeníkom prostredníctvom rôznych nápisov a vystaval mnoho svätýň aj v iných rímskych katakombách.


obr05
Do baziliky vstupujeme po modernom schodisku, ktoré sa na konci napája na pôvodné. Chrám má tri lode a čiastočne bol vybudovaný pod zemou; jeho strecha vyčnievala nad povrch zeme, ako ukazuje i moderná rekonštrukcia. Kvôli tomu, aby sa nehýbalo s hrobmi mučeníkov, uchovaných v apside, bolo pri stavbe baziliky zničených niekoľko galérií – hoci prístup k niektorým okolitým galériám sa zachoval. Bazilika úplne nahradila staršie a menšie sanktuárium, ktoré v čase svojej výstavby tiež narušilo okolie, kde boli Nereus a Achilleus pochovaní. Chrám sa rýchlo naplnil početnými hrobmi veriacich, ktorí prechovávali úctu k mučeníkom: mnohých možno vidieť i dnes v sarkofágoch položených na podlahe a vysvetľuje to i skutočnosť, prečo sa našlo také množstvo úlomkov z nápisov iných sarkofágov na tomto mieste.


obr06
V apside napravo sa nachádza stĺp, na ktorom je znázornený mučeník Achilleus, ako nám vysvetľuje nápis (Acileus). Je vyobrazený s rukami zviazanými za chrbtom a s vojakom, ktorý ho ide sťať. Tento stĺp spolu s iným, jemu podobným, čo zobrazoval umučenie Nerea, slúžil ako podpora klenby nad oltárom v apside chrámu – zrejme nad hrobmi mučeníkov samotných. Dnes sa však o presnej pozícii tohto hrobu nevie.

Úcta mučeníkov v bazilike pokračovala až do polovice 9. storočia, keď boli pozostatky prenesené do vnútra mesta. Od 5. storočia katakomby prestali byť užívané ako pohrebisko. Predpokladá sa, že chrám bol zničený počas zemetrasenia, ktoré postihlo Rím v roku 897.

GALÉRIE A POCHOVÁVANIE

Katakomby sú vyhĺbené v tufe, čo je mäkká hornina vulkanického pôvodu, na ktorej stojí prakticky celý Rím. Niekedy sa získali nové galérie využitím už jestvujúcich podzemných prechodov (vodovodov alebo dolov), alebo, ako sa stávalo najčastejšie, boli čerstvo vyhĺbené do tufu. Najstaršie hroby sú tie, ktoré sú položené najvyššie: keď už nebolo viac miesta, kopači hrobov prehĺbili podlažie alebo pokračovali v rozširovaní, pričom šli do hĺbky, vytvárajúc rôzne poschodia, jedno pod druhým, prepojené vzájomne schodiskami.


obr07
Najbežnejšie hroby možno vidieť pozdĺž stien galérií: obdĺžnikové lokuli, vytesané na dĺžku jednej osoby – hoci niekedy sa stali miestom pochovania i viacerých. Menšie lokuli boli pre deti – je ich tak mnoho, pretože v staroveku bola detská úmrtnosť nesmierne vysoká.


obr08
Iný typ pochovávania predstavuje arkosolium: totiž hrob pre jednu či viacero osôb, vytesaný do tufu, a nad ním, rovnako vytesaný do horniny, sa nachádza oblúk.


obr09
Otvory v galériách vedú do tzv. kubikuli, miestností rôznych veľkostí – obyčajne však štvorcového pôdorysu – neraz vyzdobených freskami, ktoré zvykli byť vlastníctvom jednej rodiny (rodinné hrobky).


obr10
Zosnulí bývali zabalení do plachty a vložení do hrobu, ktorý – podľa vkusu či finančných možností rodiny – zvykol byť zapečatený hlinenými tehličkami alebo mramorovou platňou, ktorá bola uchytená o stenu vápnom. Meno zosnulého bolo vyryté do mramoru či do vápna, spolu s indikáciou veku, dátumu smrti, niektorých obľúbených citátov a často i symbolu.

Avšak väčšina hrobov – zvlášť tých, čo patrili chudobnýcm – zostala anonymnými.

SYMBOLY

Na stenách baziliky a galérií v katakombách sa nachádza mnoho symbolov. Vyryté do stien hrobov, na mramorových platniach, ktoré ich zapečaťovali – všetky hovoria o viere zosnulého.

Okrem týchto symbolov kresťanské katakomby obsahujú aj iné postavy, predstavujúce príbehy zo Starého a Nového zákona, ako napríklad:

Každá z týchto scén mala približovať posolstvo spásy a poučiť každého, kto na ňu hľadel.

Prechádzajúc pomedzi galérie možno zhliadnuť mnoho hrobov ešte stále zapečatených mramorovou platňou, zatiaľ čo iné sú otvorené a všetka ich ozdoba odstránená.


obr21
Na ľavej strane galérie, v ktorej sa práve nachádzate, sú dve arkosoliá prikryté mrežou. V nich sú uložené rôzne predmety, ktoré boli nájdené v katakombách: olejové lampy, mušle, predmety zo skla. Tieto boli často uložené v múre vedľa hrobu: možno patrili zosnulému alebo ich používali príbuzní na to, aby vedeli identifikovať hrob. Lampy bývali tiež položené v malých výklenkoch po bokoch hrobov a poskytovali tlmené svetlo vo vnútri galérií.

Ku koncu galérie smerom vľavo je schodisko, ktoré vedie do nižšieho podlažia katakomb: tretie leží pod bazilikou a štvrté muselo byť opustené kvôli presakovaniu vody.

HYPOGEUM FLÁVIOV


obr22
Keď pokračujeme v našej ceste, o kúsok ďalej vľavo vstúpime do „galérie sarkofágov“ v Hypogeu Flaviánov – meno dostalo pri svojom objavení, keď bolo nesprávne prisúdené kresťanským Fláviovcom. Je to skutočne pohanské hypogeum, v ktorom najstaršie hroby siahajú do začiatku 3. storočia po Kristovi: v druhej polovici toho istého storočia sa v ňom už objavujú kresťanské hroby a v 4. storočí sa stalo súčasťou väčšieho komplexu kresťanských katakomb, ktoré sa postupne formovali.


obr23
Štyri výklenky, otvorené smerom do galérie, zrejme obsahovali sarkofágy, ktoré však zmizli. Všetky steny boli ozdobené freskami, ktoré sú dnes v biednom stave: znázorňujú vinič, strapce hrozna, vtáky a drobných amorov, ktorí robia víno (rozsiahlejší výklenok napravo obsahuje známu fresku znázorňujúcu nádobu s dvoma vtákmi na oboch stranách). V čase, keď do hypogea pribudli kresťanské hroby, boli pridané fresky – dnes už veľmi vyblednuté – ktoré znázorňovali udalosti zo života Daniela a Mojžiša zo Starého zákona.


obr24
Vstup do pôvodného hypogea, na mieste, kde vystupujete na schodisko na konci galérie, bol vytvorený v svahu pahorku. Fasáda starobylého vestibulu bola zo žltej tehly. Nad vstupom v obdĺžnikovom tvare bol nápis – dnes stratený – s menami neznámych vlastníkov pohrebiska.

Smerom napravo od vstupu sa nachádza priestranná sála, pôvodne zakrytá klenbou (zostali z nej len ruiny), ktorá bola postavená na začiatku 4. storočia a ozdobená maľbami, z ktorých niekoľko fragmentov zostalo. Na troch stranách stien je súvislý stôl, ktorý končí pri vstupe. Je to miesto, kde sa konali „refrigeri“ čiže pohrebné hostiny – boli to jedlá konzumované vedľa hrobov zosnulých, zvyčajne pri príležitosti výročia ich úmrtia. Zvyk bol pokračovaním pohanských rítov a praktizovali ho i kresťania, aby slávili napríklad i výročia smrti mučeníkov – kým to nebolo definitívne nahradené slávením Eucharistie.


obr25
Na pravej stene miestnosti (tvárou k vstupu do hypogea), za kovovou platňou je malé vymaľované kubikulum, ktoré pochádza z konca 3. storočia po Kristovi. Uprostred girlánd, košíkov s kvetmi a vtákov, je znázornený pohanský mýtus Amora a Psyché, predstavených ako dvoch cherubov zbierajúcich kvety. Mýtus hovorí o tom, ako Psyché, ktorá pre vlastnú vinu stratila milého, vydala sa hľadať ho v bolesti a súžení až kým sa s ním očistená zjednotila vo večnom manželskom zväzku.


obr26
Naľavo od vstupu do hypogea, zhruba v tom istom čase, bola vykopaná asi 11 metrov hlboká studňa, z ktorej bola vyčerpávaná voda do vane napravo, z ktorej ju olovená rúrka (dosiaľ viditeľná) privádzala do ďalšej vane, ktorá leží pri našich nohách. Okolie studne bolo vyzdobené freskami znázorňujúcimi rôzne druhy rastlín.

ARKOSOLIUM TZV. „MALÝCH APOŠTOLOV“

Vznik týchto malieb sa datuje do obdobia polovice 4. storočia. Dvanásť apoštolov zoskupených okolo postavy Krista možno vidieť zobrazených na klenbe arkosolia. Uprostred oblúku (na zadnej stene) sa nachádza vyblednutá postava ženy v postoji modlitby a s monogramom Chi Ro nad hlavou: po jej ľavici je Peter a po pravici Pavol – predstavujúci vieru zosnulej v príhovor Apoštolov. Na stranách arkosolia sú vyobrazené dve holubice s olivovými ratolesťami – symboly, ako sme videli, pokoja a spásy.


obr27
Dvanásť apoštolov nájdeme dovedna päť krát v Domitilliných katakombách – zakaždým okolo Krista, ktorý sedí na tróne a učí ich. Bolo to pomerne bežné zobrazovanie v kresťanskom umení 4. storočia a malo predstavovať nebeské kráľovstvo ako symbol vlády a učiteľskej autority Krista a tých, ktorí ho reprezentujú.

KUBIKULUM HROBÁRA DIOGENA


obr28
Toto je miesto, kde bol pochovaný Diogenes. Bol kopačom hrobov, možno na čele cechu hrobárov. Jeho meno, dnes už neviditeľné, bolo namaľované nad jeho hrobom, ktorý stál oproti vchodu (veľký výklenok s maľbami). Kristus a apoštoli Peter a Pavol (dnes jediný rozpoznateľný, napravo) boli znázornení na klenbe tohto širokého arkosolia. Dole vľavo sa nachádza scéna vzkriesenia Lazára (múmia stojí pri vchode do hrobu), a vpravo je znázornený Mojžišov zázrak vyvedenia vody zo skaly (dodnes je viditeľný). Postava Diogena bola namaľovaná v oblúku (a zničená v 18. storočí): bol oblečený vo svojom pracovnom odeve, zobrazený spolu s nástrojmi svojej práce – s krompáčom na pleci, s palicou a na nej zaveseným lampášom, a na zemi sekera, lopata a rýľ.

V kresťanskom staroveku cech hrobárov zohrával veľmi významnú úlohu: ich prácou bolo kopať galérie a všetky hroby, ktoré sa nachádzali v katakombách; mali na starosti predaj hrobov a vykonávali aj samotné pochovávanie zosnulých. Kopali pri svetle svojich lampášov, používali pritom krompáče a rýle, vykopanú zem zbierali do košov a vynášali von na povrch po schodoch alebo cez tzv. lucernáriá, veľké štvorhranné šachty, ktoré siahali na povrch a zabezpečovali pre katakomby vzduch a svetlo.

Pred tým, ako sa vrátite späť na povrch, môžete sa zastaviť pred sarkofágom, ktorý stojí vľavo od schodiska, ktoré vedie k východu. Ide o veľký pohanský sarkofág z bieleho mramoru, datovaný do 2. storočia s hrebeňovou výzdobou (vlnovky resp. ozdoby v tvare S). Na rohoch sú levy, ktoré vyzerajú ako jelene. V 4. storočí bol sarkofág znovu použitý pre zomrelého kresťana a v centre prednej časti bola vytesaná malá postava modliaceho človeka.

Pod oblúkom pred schodiskom na pravom zábradlí sa nachádza fragment sarkofágu znázorňujúci Madonu s Dieťaťom Ježišom v náručí a Troch kráľov ako pred ňou kľačia – a napravo zázrak Mojžišovho prameňa vody.


obr29
Ako už bolo spomenuté, na stenách baziliky – ale predovšetkým na pravej strane – možno nájsť množstvo úlomkov zo sarkofágov spolu s kameňmi, ktoré uzatvárali hroby a ktoré obsahujú mnoho prvokresťanských symbolov, ako sme už videli.

ROZLÚČKA

Katakomby Domitilly sú nesmierne rozsiahle, okolo 15 kilometrov dlhé a siahajú až do hĺbky zhruba 30 metrov. Naša návšteva sa venovala len malej časti druhého podlažia s mnohými zaujímavými svedectvami. Hoci v krátkosti, návšteva nám mohla ponúknuť jasnú predstavu o tom, ako sa prví kresťania stavali k otázke smrti a ako pochovávali svojich zosnulých.


obr30
Slovo „cintorín“ pochádza z gréčtiny a znamená „miesto odpočinku“ – zvlášť pre prvotných kresťanov v ich očakávaní vzkriesenia a definitívnej spásy. O tomto pokojnom očakávaní v dôvere svedčia všetky maľby a citáty vytesané na hroboch, ktoré nachádzame v katakombách – a sú posolstvom, ktoré sa cez storočia uchovalo pre nás.